Od úderov k očkám: Bojovník s takmer 500 zápasmi a nečakanou vášňou

Miroslav Mlynček je 17-ročný bojovník, ktorý má na konte takmer 500 zápasov. Jeho životný príbeh nie je len o prekonávaní prekážok v klietke, ale aj o náročných životných výzvach, ktorým musel čeliť a ktoré si vybojoval už od malička. Vysmiaty vstupuje do zápasov a jeho optimistický duch dokazuje, že  vždy sa dá nájsť cesta k tomu, čo naozaj chceme. V rozhovore nám prezradil svoje neobvyklé hobby a ako vidí svoju budúcnosť.

Zápasiť si začal už od šiestich rokov, ako si sa dostal k tomuto športu?

Trénovať som začal už vo veku 4-5 rokov a zápasil som od šiestich. V našom klube(Sai club Martin) máme detskú pohybovú prípravu, kde sa deti venujú šprintom, kotrmelcom a základom gymnastiky, čo je super základ pre všetky športy. Odtiaľ sme s bratom prirodzene prešli na BJJ pod vedením Miroslava Ševčíka.

Aký postoj k tomu mali tvoji rodičia?

MMA som začal trénovať pred piatimi rokmi. BJJ je bez úderov, ide tam o techniku, a to je na tom, to pekné. Aj slabší a ľahší zápasník môže poraziť ťažšieho a silnejšieho, pretože všetko je o pohybe a stratégii. Rodičia s tým nemali problém, keďže v našom klube deti bežne zápasili, a tak som sa pridal a išiel s nimi  na turnaj. Väčšinou na zápasoch bývam s otcom, ktorý je vždy so mnou v rohu. Otec začal trénovať Jiu Jitsu, keď sme boli ešte malí. Niekedy, keď spolu zápasíme, si uvedomím, že sa snažím zaškrtiť svojho otca- máme parádny vzťah! Spoločne tiež chodíme na turistiku a beháme Spartan Race.

Akým koníčkom sa venuješ mimo bojových športov?

Som veľký milovník kníh, najmä fantasy. Draky sú najúžasnejšie tvory (smiech). Harryho Pottera úplne zbožňujem! Okrem toho som súbežne s BJJ hrával aj futbal, hoci mi až tak nešiel- boli tam lepší hráči a ja som často skončil na striedačke. Veľa ľudí o tom nevie... Netajím sa tým ani nechválim. Rád štrikujem. Dostal som sa k tomu vďaka Harrymu Potterovi. Pani Weasleyová štrikovala svetre a dokonca aj čarovné palice si ich samy štrikovali! Otcova priateľka vyrába deky (z puffy vlny) a mňa to zaujalo. Začal som s tým aj ja, pretože sa mi to zdalo jednoduchšie(štrikuje sa s rukami, bez paličiek), a nakoniec som sa vrátil k normálnemu štrikovaniu. Zistil som, že mám na to cit a išlo mi to oveľa lepšie než na začiatku.

Koľko máš zápasov?                                                       

Skoro 500 hlavne z Jiu Jitsu. Z MMA mám okolo 45 a v thajskom boxe mám tri zápasy.

Ako ľudia reagujú, keď počujú, toto vysoké číslo?

Väčšinou sú prekvapení. V MMA máš zväčša len jeden zápas za deň, zatiaľ, čo v Jiu-Jitsu ich môžem mať aj 4-5, prípadne až 6, ak súťažím vo viacerých kategóriách. Minulý rok bol môj najaktívnejší - absolvoval som až 104 zápasov. Niektoré kluby nemajú ani toľko dohromady so všetkými svojimi zápasníkmi! My, ako klub sme ich mali vyše 800 a boli aj roky, keď sme prekročili hranicu 1 000 zápasov za rok. U nás to nie je nič výnimočné, máme veľa zápasníkov s podobnými číslami. Keď trénuješ a súťažíš 11 rokov, tie zápasy sa jednoducho nahromadia. Ja si svoje prvé zápasy ani poriadne nepamätám. Pre mňa je to jednoducho súčasť života- neviem si predstaviť, ako by som žil bez toho. Ísť do zápasu je pre mňa úplne prirodzené, robím to celý život. Na menších turnajoch, napríklad na Slovensku, v Poľsku či Česku, nie je až tak veľa súperov, takže často zápasíme medzi sebou. Nie je nás veľa, a preto sa ani poriadne nerozcvičujem - jednoducho si odzápasím a hotovo. Skutočný oheň vo mne zapália až veľké turnaje, ako sú majstrovstvá Európy alebo sveta. Tie menšie sa mi už veľmi ani nechce absolvovať, beriem ich skôr ako povinnú jazdu. Je dôležité neustále zápasiť, ale skutočné výzvy pre mňa predstavujú tie najväčšie podujatia.

Aký bol tvoj najťažší zápas? 

 Ako prvé mi napadne finále na IMMAF minulý rok na majstrovstvách Európy. Zápasil som proti Ukrajincovi a bol to naozaj náročný zápas, pretože ma škrtil a bolo to veľmi tesné. Ale škrtenia sa neklepú! Nakoniec som sa z toho dostal, aj keď ma stále ohrozoval. Nakoniec som vyhral a za tento výkon som získal aj ocenenie Performance of the Day. Podobný náročný zápas som zažil aj na svojom prvom IMMAF proti Rusovi. V posledných sekundách som sa dostal do trianglu a zo všetkých síl som sa ho snažil ukončiť. Chalan to vydržal a neukončil som ho. Keď som potom odchádzal do rozcvičovne, nohy ma boleli tak, že som ledva kráčal. Minulý rok som absolvoval päť zápasov a všetky som vyhral. Tento rok sme sa na majstrovstvách Európy stretli najlepší zápasníci z celého sveta.

Zápasíš často, ako sa udržiavaš, aby si vládal?

Stále trénujem a už som si na to zvykol, takže únavu necítim. Mám 8-9 tréningov týždenne, niekedy aj 10. Po škole mám kondičný tréning a potom pokračujem na bežnom tréningu. Kondičné tréningy mám ako brigádu. Dospelí chodia na tieto tréningy a hoci som najmladší vediem ich. Vlastne som ich šéf(smiech). Keď mám prípravu pred veľkými podujatiami, ako je napríklad Abu Dhabi na svetovom šampionáte, v lete zvyčajne nie je toľko zápasov. Tento čas venujem sústredeniu sa na IMMAF, celé 1,5 mesiaca sa na to pripravujem. Počas tejto prípravy som vypnutý. 

Je nejaký bod v živote, kedy by si prestal robiť bojové športy? Máš plán B?

Môj prvý zápas som mal, keď som bol ešte veľmi mladý, takže si neviem predstaviť, že by som prestal zápasiť. Dokonca dnes už existujú kategórie aj pre ľudí vo veku 65-70 rokov, takže by som rád zápasil až do staroby. Chcem zápasiť celý život a Boh vie koľko to bude zápasov. Moja méta je dosiahnuť tisíc zápasov -vtedy budem spokojný. Neviem si predstaviť, že by som sa zranil a nemohol zápasiť. Samozrejme, na vrcholovej úrovni sa nedá byť celý život, ale, keď dosiahnem svoje, chcel by som to brať ako hobby. Nebudem sa už trápiť s váhou, ale pokračoval by som len pre zábavu. Keby som niekedy nezápasil, mám plán B. Momentálne študujem elektrotechniku, ktorú robím aj s otcom, ktorý je vyštudovaný elektrotechnik. Po škole plánujeme spolu rozbehnúť biznis, budeme robiť elektriku v domoch. Chcel by som byť sám sebe pánom. Tréningy mám dva za deň, čo nezaberá až tak veľa času. Ráno trénujem a cez deň sa môžem venovať práci. Večer zas pokračujem v tréningu. Šport nás v rodine spája. V tej elektrike vidím budúcnosť, budem ju robiť a zároveň aj zápasiť. Ideálny plán. Dá sa s tým dobre zarobiť.

Máš niekoho vysnívaného, s kým by si chcel zápasiť?

Môj obľúbený zápasník je David Kozma. Je pre mňa veľkým vzorom, najmä kvôli zápasom, ktoré mal, ako napríklad s Apollom alebo Britom. Prežil všetko možné, nikdy nezostal ležať, nevzdal sa a nakoniec aj vyhral. S Britom bohužiaľ nevyhral, ale prežil nemožné a pokračoval ďalej. Je mi to ľúto, lebo ho to stálo zdravie. Už nie je v pohode, má rodinu a byť ním prehodnotil by som to. Nech skončí. Dúfam, že sa s ním niekedy stretnem, či už na sparingoch alebo na kempe. Určite by som si s ním spravil fotku a popodpisoval všetko. Je to pre mňa veľký vzor.

Aký bol tvoj najnečakanejší zápas, ktorý si absolvoval?

Na TFN vypadol asi súper. Tri dni pred tým sa ma oco pýta či nechcem zápas v boxe. Tak som si povedal, že dobre, bude sranda. Tréner s tým problém nemal. Súpera som neriešil, až potom som zistil, že je to René Varga. Rozmýšľal som, čo potrebujem: rukavice a topánky. Tak som použil hálovky, čo mám na telesnú. V zápase som doňho vletel. V prilbe som sa cítil ako nesmrteľný. Neustále som išiel dopredu a podarilo sa mi vyhrať.

Aký je tvoj obľúbený zážitok?

Najkrajšie zážitky mám z IMMAF. To, že som v reprezentácii je úžasný pocit. Som reprezentant pod slovenským zväzom Športového Jiu-Jitsu a aj pod zväzom MMA. Chodím na tie najväčšie svetové podujatia. Keď som bol v Bulharsku, prvýkrát tam prišiel Slovák, ktorý nikomu nebol známy a hneď porazil Ukrajinca a Rusa. Ukrajina a Rusko sú silné krajiny, ich zápasníci sú naozaj na vysokej úrovni. Keď som ich porazil, tréneri na nich kričali, posielali ich preč a nebavili sa s nimi. Bolo to veľmi intenzívne. V semifinále som prehral a skončil 3., ale na druhý deň si so mnou ľudia podávali ruky a gratulovali mi, hoci som nevyhral zlato. Skončil som tretí, ale aj tak som bol celý čas vysmiaty, pretože sa mi to celé veľmi páčilo, a tak som si získal ostatných. Dokonca aj komentátor Luke Barnatt, ktorý komentoval moje zápasy, prišiel za mnou do rozcvičovne a povedal, že sa chce so mnou odfotiť. Neskôr som si pozeral Instagram a zistil, že ma označil v príbehu a napísal ,,my fighter of the day". Bolo to skvelé, ľudia ma poznali, a to mi naozaj veľmi imponovalo. Teraz, keď som na IMMAF, ma ostatní povzbudzujú a kričia: "Slovensko" alebo "Mirko Mlynček", a zrazu aj Angličania, Bulhari, aj Ukrajinci začnú kričať to isté. Sú to cudzí ľudia, ktorým sa páči, ako zápasím. Minulý rok v Srbsku, prišli všetci rozhodcovia a organizátori, aby si pozreli môj zápas a fandili mi vo finále. Celá hala kričala. Nakoniec som získal v Srbsku zlato. Najkrajší pocit, ktorý môže športovec zažiť je, keď hrá hymna a má zlato okolo krku. Ostatní vravia, že zo mňa vyžaruje dobrá charizma a aura (smiech). Chodím na IMMAF už štyri roky, ľudia ma tam poznajú. Nemusím ukazovať občiansky, rovno mi dajú oblečenie.

Čím sa v živote riadiš?
Od začiatku som to mal ťažké a veľa vecí nebolo istých, pri narodení som skoro zomrel. Nevedel som sa nadýchnuť. Doktori povedali, že budú radi, ak budem vôbec schopný chodiť. Potom som mal operáciu oka, ktorú pokašľali. Všetko vyzeralo zle, ale nakoniec to dopadlo dobre. Nadýchol som sa, chodím a oko je síce krivé a červené, ale nijako ma to neobmedzuje. Vlastne sa mi to páči, lebo také oko nikto nemá! Mám aj obareninu na ruke a tak hovorím malým deťom, že ma tam uhryzol zombík. Našiel som v tom humor. Deti do 6 rokov mi to občas žerú. Myslím si, že ak by sa aj teraz niečo stalo a obmedzovalo ma to, aj tak by som našiel nejakú cestu, ako pokračovať v zápasení. Vždy sa to dá. Keď som bol malý, zápasil som s bratom vo finále a vždy som prehrával. Vždy som bol druhý. Videl som, aké mal Maťo (brat) úspechy a ja som ich nemal. Posledné roky už vyhrávam. Ten minulý sa mi naozaj darilo. Na majstrovstvách Európy IMMAF v Srbsku som získal zlato, neskôr som si vybojoval bronz na majstrovstvách Európy JJIF v Rumunsku. Na NAGA majstrovstvách Európy som vyhral zlato, a to v oboch kategóriách- s kimonom aj bez neho. Konečne som si odniesol opasok, ktoré má brat 2 a ja som nemal žiadny. Na Svetovom pohári JJIF v Chorvátsku som získal bronz a rovnako som skončil aj na majstrovstvách sveta IMMAF v Abú Zabí. Zo všadiaľ som mal medaily, až na majstrovstvá sveta JJIF v Grécku, kde som skončil piaty. Mal som skoro dokonalý rok, no aj tak doteraz najúspešnejší.
Tento rok mám preto veľké plány. Obhájiť zlato na majstrovstvách Európy IMMAF a keďže je to môj posledný rok v Youth kategórii, chcel som sa rozlúčiť s detstvom v najväčšom štýle a z IMMAF mať zlato aj z majstrovstiev Európy a z majstrovstiev sveta. Ale bohužiaľ, aj keď som sa cítil skvelo a bol som veľmi dobre pripravený, som v Srbsku vo štvrťfinále smolne prehral a tak neobhájil zlato z minulého roku. No skutočný koniec v tejto kategórii bude až v lete v Abu Dhabi na majstrovstvách sveta a tak verím, že tam sa mi podarí vyhrať zlato a vďaka tomu, že som teraz prehral, to bude ešte silnejšie. Verím, že sny sa plnia, tak urobím všetko preto, aby som si splnil detský sen, stal sa majstrom sveta a rozlúčil sa s detstvom ako šampión. Zase tak, ako sa mi na začiatku nedarilo na veľkých turnajoch, tak na konci detstva sa dostanem na ten najväčší vrchol, prvé miesto na majstrovstvách sveta. A môj celoživotný cieľ je byť majstrom sveta či už v Jiu-Jitsu alebo MMAv každej etape života. JJIF má kategóriu aj pre 70 ročných, takže tých titulov pozbieram veľa.

KN