Cesta za zlatom: MMA zápasníčka sa musela pred majstrovstvami chladiť na zemi!

Natália Ružová je mladá zápasníčka MMA scény na Slovensku. Dokázala nám, že aj kľudná povaha a vyrovnanosť sú zbrane, ktoré vedú k víťazstvu. S chladnou hlavou a tvrdým tréningom sa v minulom roku stala majsterkou Sveta(2.) a Európy(1.). Získala prvú medailu pre Slovensko v ženskom MMA. Čo všetko musela obetovať na ceste za úspechom? Ako vníma svoju budúcnosť?

Prečo robíš MMA?                                                                

Páči sa mi, že je to šport, v ktorom sa stále posúvaš. Nie je to tak, že sa niekam dostaneš a teraz už vieš všetky techniky, ale stále sú v tom nové veci, v ktorých sa vieš do konca života posúvať. Podľa mňa nikdy nikto nemôže povedať, že už vie všetko. Hlavne na zemi je toľko techník, nikdy ich nebudeš vedieť všetky.

Čo ťa motivuje, aby si neprestala, aj keď máš ťažké obdobie?                                                                        

Vidím v tom budúcnosť, chcem dosiahnuť niečo viac. Nie je to iba o tom, že to budem robiť pár mesiacov.   O 10 rokov sa vidím  niekde inde, keď je jeden zlý mesiac alebo zápas, tak to už ma neodradí od výsledku, ktorý vidím neskôr za tých pár rokov.

Čo študuješ?                                                                          

   Chodím na športovú školu. Išla som tam hlavne kvôli tomu, aby som sa mohla sústrediť na MMA. Mám individuálny plán. Nemusím chodiť do školy, chodím trénovať. Sú tam aj predmety, ktoré mi pomôžu, ale ja sa napr. fyzioterapii venujem aj vo voľnom čase. Sledujem kurzy alebo si čítam články a podobne. Skôr ma posúva to, čo robím vo voľnom čase ako v tej škole. Teraz masírujem, fyzioterapiu potrebuješ vyštudovať, aby si to vedela robiť. Tým, že už to telo poznám a mám preň cit, mi to pomáha.

Robila si pred tým aj iný šport?                                    

6 rokov som hrávala tenis, ale dva roky po sebe som si zlomila zápästie. Vtedy bol v takej prechodnej fáze. Menili sa tam pravidlá a už som sa do toho nedostala. Prestalo ma to baviť.               

 Tenis je úplne niečo iné, ako si sa dostala k MMA?                                                                                   

Môj prvý tréner MMA bol v Malackách. Poznala som sa s ním cez rodinu a navrhol mi, či nechcem skúsiť prísť na tréning. Vtedy som mala 10 rokov. Skúsila som a zostala som pri tom. S tenisom to nemá nič spoločné, ale športovú zručnosť a motoriku kvôli nemu mám.

Máš ešte nejaké koníčky, ktorým sa vo voľnom čase venuješ?                                                                                   Celý deň sa mi točí okolo tréningov a toho športu. Vlastne všetko, čo robím počas dňa je pre to, aby som bola lepšia v MMA. Ale tak určite si kuknem nejaký Netflix.                                                                          

Nechýba ti niečo?
Ani nie. Nechodím vôbec von v tom zmysle, že každý piatok do trafa. Nepijem, nemám na to ani vek. Večer som doma, každý deň sem dochádzam. Keď som v normálnej príprave bez zranení, tak som tu väčšinou aj cez víkendy. Aspoň jeden deň. Cez normálny režim ráno odídem z domu a večer prídem. Celý deň som v Chaose alebo vo fitku.

Aké pocity si mala, keď si minulý rok vyhrala majstrovstvá? Čo sa ti odohrávalo v hlave?              Bola to veľká úľava. Odkedy som vedela, že tam pôjdem (pol rok pred tým), tak som na to stále myslela. Od začiatku roka do majstrovstiev som mala tri zranenia, takže to bolo všelijaké. Aj v príprave sme robili len to, čo som mohla. Tri dni pred tým sme rozmýšľali či tam idem alebo nie. Zdravotne som na tom nebola najlepšie. Nakoniec sme išli a bola som nastavená tak, že tie zápasy treba čo najrýchlejšie ukončiť. S kolenom som mala problémy, nemohla som si dovoliť dostávať doňho nejaké kopy, mala som 4 zápasy.

Ako si sa cítila, keď si sa vracala domov?                    

My sme v Srbsku zostali ešte 5-6 dní. Keď som dozápasila, užívala som si to tam. Ďalšie dni sme sa chodili pozerať na zápasy ostatných. Nemala som už žiadne starosti ani problémy, spravila som to, čo som mala. Mala som tú medailu a nemusela som už trénovať, nad ničím rozmýšľať a iba tak som si žila.

Kto ťa najviac podporuje?                                                 

Mama, či už s vozením, finančne alebo vo všetkom. Aj kamaráti či už z klubu alebo iní. Cítim od nich podporu. Sú radi, keď sa mi niečo podarí a nezávidia mi. Je to pekné.                                                

 Nejde mama vyskočiť z kože, keď zápasíš?          

Ide(smiech). Asi si už na to zvykla. Ako na tom je, musia povedať ľudia, ktorí sú vedľa nej, keď mám zápas. Neviem, kam sa pozerá, ale dúfam, že na mňa. Aj teraz bola so mnou v Abú Dhabí(august). Musí byť dosť nervózna, určite viac jak ja. Nemá na výber, ja to budem robiť tak či tak, takže sa s tým už zmierila.

Aký bol najlepší moment, ktorý si počas svojej kariéry zažila?                                                                      

  Určite tie majstrovstvá Európy. Vyhrala som všetky zápasy, viac sa nedalo. Splnila som všetko, čo som mala. Toto bolo za mňa určite pocitovo najlepšie.                                                                                    

A najhorší? Tie všetky zranenia. Stali sa mi pred zápasmi, aj to koleno vzniklo týždeň pred Európou. Mesiac pred som si zlomila malíček a poškodila očnicu. Aj v lete som si mesiac a pol pred tým zlomila nohu. Darí sa mi v tomto. Vedeli sme, že hneď, ako začne zápas súperov musím zhodiť a ukončiť. Mala som jasno. Nechcela som sa tam zdržiavať. Dva zápasy som ukončila v prvom kole, jeden v druhom a posledný bol na body s Fínkou. Ten sa mi nepodarilo ukončiť predčasne, bola dobrá.

Aký je Kamil Cibinski tréner?                                          

Má tu také jadro, skupinu, ktorú si okolo seba vytvára, kde zápasníci chcú zápasiť. Vie v nás vyvolať to, aby sme to chceli sami. Nikoho nenúti trénovať alebo zápasiť. Sme tu taká partia, že sa navzájom ťaháme aj v tréningoch či zápasoch, pomáhame si. Máme tu super podmienky, čo sa týka trénerov či už to je zápasenie jiu jutsu, box a máme pekný nový gym. Kamil sa o nás stará veľmi dobre. Bude sa k tebe chovať tak ako ty k nemu. Keď budeš poctivo chodiť na tréningy, robiť to, čo máš a dosahuješ výsledky, nemá ti problém s hocičím pomôcť.

Čo je podľa teba najdôležitejšia vlastnosť bojovníka?                                                                            

  Hlavne musí chcieť a robiť pre to všetko, čo sa dá. Nie je to iba o tom trénovaní, ale aj o tom, čo robíš celý deň. Či robíš všetko, čo ti pomôže, aby si bol lepší či už je to strava alebo regenerácia. Určite to je aj v hlave. Môže byť niekto talentovaný, ale ak sa mu nechce trénovať, tak nikdy nebude taký dobrý, ako ten čo trénuje každý deň a snaží sa, preto spraviť všetko. Hlavne v tých bojových športoch robíš diéty a váhy. To by ti vedela povedať moja rodina, aká som nepríjemná, keď robím váhu. To už vedia, že sa ma posledné týždne nemajú nič pýtať a majú ma nechať tak.

Koľko si najviac musela pribrať alebo schudnúť?  Tak to bolo dlhodobo asi 8 kg. Ale dva roky dozadu v lete sme odlietali v pondelok na IMMAF. Vtedy som mala 67 kg a v piatok som zápasila v kategórii do 61. Bolo to najhoršie. Vtedy som najviac chudla. Už ten posledný týždeň sa musíš naliať a potom sa odvodniť. Tú poslednú noc som ani veľmi nespala. Horelo mi celé telo, lebo tak to ti už pomaly kolabuje organizmus. Pamätám si, že som v kúpeľni ležala na studenej zemi nech sa aspoň trochu schladím. Nie je rozumné ani zdravé takto chudnúť, snažím sa tomu vyhýbať. Bol to posledný krát, čo som išla túto kategóriu. Tréneri mi to odvtedy nedovolia. Hlavne je rozdiel v profi a pri amatéroch. V profi navážiš v piatok ráno a v sobotu večer zápasíš. Máš tam veľa času na doplnenie. Ale pri IMMAF je váženie o 7 ráno a o 11-12 už zápasíš. Takže sa tam nestihneš pomaly ani doplniť. Nemáš ani veľmi chuť na to jedlo kvôli tej diéte. Väčšinou sa chceš len napiť. Áno, si hladný, ale keď už dôjdeš aj o tú vodu tak jedlo ti je jedno, nevnímaš ho len chceš tú vodu.

Aké máš pocity, keď vstupuješ do klietky?                

Ja som trošku iná, aj keď som mala prvý zápas tak Kamil (tréner) sa bál. Bola som ticho a veci spracúvam v sebe, nedávam najavo, keď som nervózna. Sú rôzne typy a každý sa prejavuje inak. Ja to viac prežívam v sebe. Každý si myslel, že sa bojím a som preľaknutá. Potom, keď vstúpim do klietky, je všetko v pohode. Nemávam extrémne stresy pred zápasmi. Mám to hlave vyrovnané. Viem, že som trénovala najviac a najlepšie, ako som vedela. Spravila som pre to všetko. Predstavujem si ten moment, deň, keď pôjdem do klietky aj pár mesiacov pred tým. Potom mám pocit, akoby som to už zažila. Mám kľudnú povahu, nepotrebujem sa rozkrikovať, radšej počkám do tej klietky. Aj v tenise či som vyhrávala alebo nie, vždy som sa tvárila rovnako. Ostatní tam hádzali raketami, plakali, ale ja som bola v pohode.

Máš niekoho, kto ťa inšpiruje?                                        

Lucka Szabová, s ktorou aj trénujem. Sledovala som ju, keď som začínala a teraz posledné dva roky spolu trénujeme a robíme ženské sparingy. Zo svetových mám rada Rondu Rousey. Prvá žena v UFC, ale už ukončila kariéru.

Bol nejaký moment, kedy si si uvedomila, že sa tomu chceš venovať súťažne?                                        

Nemám jeden moment. Neviem kedy prišiel ten zlom. Možno sa objavil aj s prvým zápasom. Čakala som naňho dosť dlho, lebo mi nevedeli nikoho nájsť. Videla som, že má zmysel sa tomu venovať.

Aký je tvoj cieľ do budúcnosti?                                      

Chcem vyhrať UFC opasok. To je ten vrchol. Teraz mám 17, tak do tých 10 rokov. Mám veľmi veľa času, desať rokov je dlhá doba a ja budem mať stále len 27. 

KN