Jaroslav Hitka: Keby je to ľahké, volajú to futbal!

 Som Jaroslav Hitka a mám 22 rokov. Postupom času, ako som začal robiť trénera, tak som si našiel chuť v zápasení v zahraničí, kde som v Thajsku absolvoval tri zápasy. Všetky skončili výhrou. Trénujem  vicemajstra Slovenska v boxe a všetkých zverencov mám s veľmi peknou bilanciou. Napríklad Filipa Sulíka alebo starý-nový člen Peter Benko. Trénoval som aj Azru Sokiru. Tá dokázala za 17 tréningových dní, preboxovať babu, čo v detstve trénovala 2-3 roky. Keď niekto dokáže za taký krátky čas z úplného ne-boxera spraviť, niekoho, kto sa postaví do ringu a vyhrá zápas, je to neuveriteľné.

Venuješ sa boxu od začiatku alebo si robil aj iný bojový šport?

Vedel som, že keď už začnem, tak s boxom. Cítil som, že chcem používať nohy len na to, aby som sa presúval. Nechcel som s nimi kopať alebo robiť nebodaj BJJ. Začal som v 15-tich, hneď pri prestupe zo základnej školy na strednú. Odtiaľ to potom eskalovalo, stále som chodil častejšie a častejšie. Pri boxe sa cítim sebavedomo a dobre. Viem, čo robím a veľmi ma to baví.

Zameriavaš sa aj na súťaženie alebo si prešiel čisto na trénerstvo?

Snažím sa to kombinovať, ale je to veľmi ťažké aj pre ostatných trénerov. Po fyzickej stránke - mať súkromkárov a verejné tréningy v jednej kope a do toho sa sústrediť na svoju vlastnú prípravu je veľmi náročné. Zatiaľ to tak, ale robím. Na Slovensku zápasím menej a viac sa zameriavam na zápasy v zahraničí. Mám tam svoj pokoj a sústredím sa iba na seba.
Ako dlho sa zaoberáš trénerstvom? Neoficiálne som začal pred tromi rokmi, oficiálne tak pred dvoma. Začiatky boli vtipné, trénovali sme hocikde, kde sa dalo. V našej mestskej časti na Amfiteátri, či vo Vinohradoch. Skúšal som trénovať kamošov.

Ako si sa stal trénerom práve v OFA?

Najprv som začal v Bratislavskej Boxerni, moji kamaráti mali záujem o tréningy. Premýšľal som, že ma baví pomáhať im touto cestou a chcel som trénera aj ostatným. Potom so začal chodiť do OFA, kde si ma všimol IIja Škondrič. Povedal mi, že si ma tam skúsia, otestujú, ako boxujem ja, ako učím svojich klientov a podľa toho budeme postupovať. Všetko dopadlo tak, ako má. Ľúbilo sa mu to a nechal si ma tu. Teraz sme už tréningoví parťáci.

Musíš mať trénerský kurz?

Nie, keď som začínal, tak som sa rozprával s trénermi a Miško Malata- majster sveta v BJJ mi hovoril, že je jedno aký máš papier, hlavné je, aký si tréner! Viedol som sa touto cestou, ale tento mesiac si robím aj trénerský kurz u Paľa Hlavačku v Nitrianskej Boxerni, aby som mohol s chalanmi chodiť na oficiálne slovenské ligy, kde je to potreba. Na SLAM alebo Warzone sa kurz nevyžaduje. Budem môcť chodiť na medzinárodné súťaže, na svetové poháre a viac rozvíjal box v OFA.

Bolo ťažké získať si rešpekt, hlavne medzi staršími?

Bolo to ťažké. Zo začiatku ku mne chodili moji rovesníci alebo mladší. Starší vo mne necítili dôveru a podľa mňa neverili tomu, že ich to dokážem naučiť tak ako tréner, čo má 35 rokov a z toho 20 boxuje. Našťastie musím povedať, že chalani robia také dobré výsledky, že postupne si ku mne našli cestu aj starší. Nevideli ma ako mladého trénera, ale už skôr za mnou hľadali výsledky.

Čo študuješ?

Sociálnu prácu a zdravotníctvo, k tomu, ale veľmi naklonené nemám. Cítim, že na to mám a prečo to potom neurobiť, keď to reálne nestojí žiadnu námahu. Naučiť sa a napísať test viem. Dávaš do praxe to, čo ťa štúdium naučilo?                                                      Áno, predsa len je to práca s ľuďmi, musím vedieť ako na toho človeka. Vedieť kedy netreba zvýšiť hlas na niekoho, kto nemá rád krik a zle ho zvláda. Nemusí to brať motivačne, ale skôr tak, že je naňho vyvíjaný tlak. Zas naopak, niekto potrebuje, aby som doň hučal a vyslovene nevie zo seba dať 100% pokým sa naňho nenakričí. Treba to vedieť deliť.

Čo je na tvojej práci najťažšie a aké vlastnosti by mal mať dobrý tréner?

Najťažšie je vžiť sa do zverenca. Netlačiť mu svoje myšlienky, svoj štýl a všetko robiť podľa neho. Ako sa hovorí, sto ľudí-sto chutí. Niekto ten úhyb nespraví tak, ako tréner chce. Nie je to zlé, ale nie je to tak, ako to robí tréner. Vedieť sa adaptovať na každého je tiež ťažké. Na sto ľudí mať iný meter. Každý tréner by mal mať veľa trpezlivosti, pochopenia, mať do toho chuť a zápal. Keď je tréner vyhorený a robí tréningy, ako ,,masovku" tak už vidno, že nemajú žiadnu váhu. Ľudia to skôr či neskôr začnú cítiť a budú odchádzať.

Aké sú rozdiely pri trénovaní žien a mužov?

Dopredu sa ospravedlňujem všetkým ženám, ale predispozície na tento šport sú slabšie. Je to genetika. Ženy sú menej osvalené a proporcia tela u chlapov je iná- majú širšie plecia a užší pás, baby zas naopak. Muži majú prirodzene menšie percentá tuku ako ženy. Treba s tým u žien viac bojovať, ale zmenu v tréningu nevidím žiadnu. Ja hovorím všetkým na tréningu: choďte najlepšie, ako viete! Musia vedieť, kde majú tých 100% a ja nechcem od 70 kg dievčaťa to isté tempo ako od 70 kg chalana. Ale nech dosiahne svoje dno, keď potrebujem, aby ho dosiahla. Keď to má byť technický tréning chcem, aby bola, čo najtechnickejšia. Určite sú lepšie menšie váhy, ale za to ľahšie baby- pri nich je to mortal kombat. Stále bijú, vedia pracovať, ten úder je, ale pomalší. Baby na tréningoch a mám aj šikovné súkromkárky, ony, keď fakt chcú a majú dobrý deň, som naozaj veľmi prekvapený z toho, čo zo seba dokážu vytiahnuť. Baby sú viac náladové ako chalani, tí majú v sebe bitkára. Dievčatá sú, ale nežnejšie a emočne viac napäté. Keď pocítia úder od súperky, nemôžu sa nechať zlomiť. Je to v nastavení, ale dievčatá sa ťažšie vyrovnávajú s emóciami ako chalani, takže na nich treba trošku inak. Česť výnimkám, niekedy sú aj baby, na ktoré treba nakričať, aby robili. Nemôžeme byť furt milí, lebo, keď sme, tak si potom zvyknú a už sa vyhovárajú.

Čo si najviac ceníš na zverencoch?

Odhodlanie, rešpekt a to, že máme rovnaké ciele. Z pohľadu trénera k zverencovi chcem niečo dosiahnuť za nich. Oni to chcú tiež a sme tak prepojení, že veľa krát sa mi už stalo, že môj chlapec, čo je vicemajster Slovenska v boxe, mal dva zápasy po sebe-prvý prehral, rozplakal sa a povedal, že chcel vyhrať len kvôli mne. Potom sme nastavili jeho psychiku správnym smerom a druhý zápas vyhral úplne s prehľadom. Bol tam aj značný vekový a váhový rozdiel, môj zverenec bol mladší a maličký oproti jeho súperovi, ale dokázal ho krásne preboxovať. Aspoň pri ňom som si uvedomil, že to nerobí len kvôli sebe, ale aj kvôli mne a veľmi ma to teší.

Čo ťa dokáže najviac naštvať?

Keď máme konkrétne zadanú vec a viem, že chalan v sebe kapacitu na to má, aby mi to ukázal, ale nespraví to. Či už len z vlastnej tvrdohlavosti alebo je lenivý, nemá svoj deň, keď treba do toho kopať tak to ma vie vytočiť. Ja nebudem na niekoho kričať, keď nevie techniku. On sa tiež snaží, aby ju vedel a ja sa mu musím snažiť poradiť. Niekto sa naučí hrubý základ za dva-tri mesiace, je pohyblivý, vie sa uhnúť a udrieť. Niekto chodí pol roka a stále nevie urobiť ten úhyb tak kvalitne ako niekto, kto to stihol za tri mesiace a ja ho za to nemôžem cepovať.

Čím sa odlišuješ od iných trénerov?

Najlepšie by som povedal, že treba dôjsť a vyskúšať. Nepozerám sa, ako to robí niekto iný. Zameriavam sa iba na seba, robiť to najlepšie, ako viem. Snažím sa každému dať to, čo potrebuje. Možno ma odlišuje mladá krv. Niekto nový prišiel do kolektívu a trochu to tu oživí. Nie je tam vyhorenie, dúfam, že ani nepríde. Kreativita- stále vymýšľam niečo nové, aby ten tréning nebol rovnaký 5x po sebe. Obmieňať to, aby sa chalani nenudili, makali a pripraviť ich na všetky situácie. Aj som si hovoril, že aké by to bolo, keby sám sebe prídem na tréning. Ako by som sa cítil. Chcem robiť tréningy tak, že po absolvovaní by som povedal: ,,Wau, musím prísť ešte raz, bolo to super." Cviky, čo dávam chalanom robím aj sám. Pohľad z tretej osoby je mi dosť podstatný. Už som sa naučil sledovať chalanov z poza lán, všímať si detaily. Spätnú väzbu si pýtam často. Viem, že keď ten zápas nebol podľa mojich očakávaní, môže to byť zapríčinené cestou tréningovej prípravy.

Stali sa na tvojom tréningu zranenie?

Boli KO-čka, teraz máme po novom škaredo zlomený nos, musíme ísť k chirurgovi. Rozbité nosy sú na bežnej báze, tomu sa neviem vyhnúť, cievky sú tam strašne jemné. Boli zlomené palce, lebo chlapci zle vyrotovali háčiky. Hlavné je, aby mal tréner chladnú hlavu. Lebo, keď je tréner v pohode tak aj ostatní.

Ako by si zhodnotil rozdiel medzi svojimi začiatkami a prítomnosťou?

Nebol som nesebavedomý alebo introvert, ale nevedel som hovoriť nahlas tak, aby ma ostatní počuli. Chcel som, aby ma počula iba moja skupina a nie ostatní. Z druhého pohľadu to mohlo vyzerať, že som zľaknutý. Už sa to zmenilo, rozprávam otvorene, tie tréningy sú vedené inak. Za mňa diametrálne odlišné, aj môj prístup- stále som pokojný, ale už si do toho viem dupnúť, viem, čo chcem od mojich zverencov. Oni vedia, že to musia spraviť.

Chceš, aby trénerstvo bolo aj v budúcnosti tvojim povolaním?

Trénerstvo si určite chcem nechať, lebo vidím, že ma veľmi baví pomáhať pohybom a hlavne trénovať súťažných boxerov. Odtrénujem aj hobby boxera, zabavíme sa a pokecáme, ale väčšiu vášeň mám v tom, keď vidím, ako sa chalan snaží pripraviť na zápas. Keď vyhrá, tak výsledok a jeho radosť teší aj mňa. Nie je to čisto vzťah trénera a zverenca, ale už sú to dvaja viac-menej kamaráti, ktorí väčšinou o sebe niečo vedia. Čím si prešli, čo všetko museli riešiť počas toho, ako zápas prebiehal. Kým sa bude dať, tak sa budem snažiť si vybudovať aj svoju boxerskú kariéru. Potreboval by som aspoň dva-tri roky, kým by som sa prelomil z olympijského na profi box.

Čo je podľa teba najväčší mýtus o boxe?

Že boxeri používajú len ruky. Bolo to tak zaužívané, počul som ľudí, že chcú robiť Thai box, lebo tam cvičíš aj nohy. V boxe sú nohy úplný základ. Už v olympijskom boxe 3x3 minúty je samozrejmosť, že nohy musia fičať na 300%, zapájaš celé telo. Oproti iným športom aj kolektívnym- ľudia sa tu stretnú s prekvapivo vysokou pokorou, rešpektom a nikto nehľadí na začiatočníka s výsmechom, lebo každý vie, že aj on nejak začínal. Nikto sa nenarodil ako profi-boxer, čo je neprekonateľný, ale všetci mali nejakú úroveň, od ktorej sa potrebovali odraziť. Všetci sú maximálne pokorní.

Máš aj iné hobby okrem boxu?

Posledné roky ma strašne prepadli motorky, ja to milujem. Viem si predstaviť, že mám najťažší deň na svete, sto ľudí ma nasralo, ale sadnem na tú motorku a úplne všetko mi z hlavy vypadne. S kamarátom sme spolu začali jazdiť iba po meste alebo po okreskoch. Hovoril mi, že nejazdím zle tak prečo to nevyskúšam. Začal ma lámať a lámať, až namiesto mestskej motorky som si kúpil Superšporta a už sa nedá ujsť. Pomaličky sa už dostávam do štádia, že by som mal ísť jazdiť na okruh. Výstroj a všetko mám, čiže už si stačí nájsť priestor na to, aby som tam išiel. Aj toto hobby je taký malý adrenalín.

Aké máš plány do budúcnosti?

Po stránke športovca by som určite chcel ďalej cestovať. Budúci rok mám naplánovaný zápas v Bangkoku. Našiel som si veľmi dobrých troch trénerov boxu(v Thajsku) s ktorými sme kamaráti. Tí ma tam poslali na prvé zápasy. Mám s nimi parádny vzťah, keď sa vrátim po roku na mesiac do Thajska, tak hneď robia oslavy, tešia sa. Oni doniesli skúsenosti z celého sveta do jedného gymu.  Jeden tréner je Mexičan, druhý je Kazach a tretí je z Austrálie. Snažím sa tam chodiť raz-dva krát za rok a minimálne na mesiac. Prvý týždeň je rozbitý z letu a to extrémne teplo a vlhko... tréning môžem mať hocijaký ťažký u nás, ale prídem tam a cítim sa, ako, keby som mesiac netrénoval. Je to niekedy naozaj nepríjemné, tie UV tam strieľajú dosť vysoko. Mám ranný tréning, potom idem jesť, na izbu, poobedný tréning, jesť a na izbu. Keď zapadne slnko idem si zabehať. Žiadne opaľovačky, vychádzky, výlety ale striktne tréning a regenerovať!

KN