Musíš byť blázon, aby si to mal rád!

Kristof je mladý nádejný zápasník boxu, slovenskej scény. V súčastnosti pôsobiaci v športovom klube Chaos Bratislava. Aký je jeho príbeh a čo plánuje do budúcnosti?                                              

Aká bola tvoja prvá interakcia s bojovým umením a prečo si si ho vybral?

Bol som ešte na základke a na Instagrame som videl, že ľudia sledujú Oktagon. Na scéne bol Pirát vs Pukač. Zápas tam mal aj Lajoš Klein, bola to popiči karta. Toto bol môj prvý impulz k tomu aby som začal s bojovými športmi. Kúpil som si boxerské rukavice za pár eur, klasické čierne Fitforce pre začiatočníkov(smiech). Potom sme sa vybrali s kamarátom k Dunaju na hrádzu v Šamoríne, kde sme skúšali MMA. Dalo by sa povedať, že sme boli ,,strašne zamilovaní" do bojových športov a Oktagonu. Boli sme super fanúšikovia.

Čím sa líši box od iných športov?

Nie je to tímový šport ale zároveň je(stojí za tebou tím). Ale v tom zápase si sám. Vo futbale napríklad, ak nie si taký dobrý, menej hráš alebo si na striedačke. Ale tu, v bojových športoch, si v tom ringu sám za seba. Ideš ukázať čo si sa TY naučil. Toto sa mi na tom veľmi páči. V čom je to iné? No samozrejme, že v kontakte. Musíš byť blázon aby si to mal rád!

Aký má na to názor tvoja rodina? Ako reagovali keď si sa prvý krát zmienil, že by si chcel skúsiť tento šport?

Prvotná reakcia bola neutrálna, ale s odstupom času na to reagujú úplne inak. Otec s tým problém nemá. Zatiaľ bol na všetkých zápasoch, nevynechal ani jeden. Mamka to na druhej strane fakt nemá rada, hlavne, že zápasím. Pred mojim zápasom v Šamoríne, ktorý som vyhral, v K-1, mi hovorila, že nechce, aby som nastúpil. Ja ju chápem, ale vie ma celkom naštvať, keď mi hovorí takéto veci. Raz sa mi zrušil zápas, bol som z toho strašne nahnevaný. Prišiel som domov a mama hneď prvé že je za to rada. Členovia rodiny ma podporujú. Samozrejme sa o mňa boja, niektorí sa aj kvôli tomu nechodia pozerať na moje zápasy. Radšej si vypočujú, ako som dopadol alebo si neskôr pozrú záznam.

Čo ti tento šport dal? Poprípade ako si sa zmenil?

Väčšina ľudí získa disciplínu kvôli bojovým športom, ale mne ju zocelili. Nevynechal som ani jeden tréning, išiel som bomby. V detstve mi rodičia povedali, že ak nechcem ísť na tréning tak potom nepôjdem ani na zápas. Nerád ich vynechávam, dali mi sebadôveru. Keď som hocikde, či v miestnosti alebo v meste tak viem, že keby sa niečo stalo alebo ma niekto napadne, tak ubránim seba a ostatných. Nemôžem zabudnúť na kontakty a kamarátov, ktorých som kvôli tomuto športu získal. Napríklad na ligách Mammal som spoznal špičkových chalanov a v mojom predošlom klube boli tiež super ľudia. Teraz chodím do Chaosu, kde sa bavím s MMA zápasníkmi, s ľuďmi z mojej aj z iných skupín. Spoznal som tam aj môjho veľmi dobrého kamaráta Krištofa Fazekasa, ktorý je šikovný mmakar. Zoznámil som sa aj s tými, ktorých som pozeral v telke na Oktagone. Napríklad Kamila Cibinského a s Robom Pukačom som dva krát spároval. Toto je časť, za ktorú som rád, kamarátstva, ktoré mi nikto nenahradí. Ja som strašne veľa schudol. Mal som 105 kg keď som začal s boxom. Postupne som mal 83, a najmenšia váha u mňa bola 80 kg. Išlo to dole dosť drasticky. Celkovo sa mi zmenil výzor, za ktorým je aj puberta. Keď si človek pozrie fotku pred a po je to fakt veľký rozdiel.

 Máš  vzor, ktorý ťa inšpiruje?

Je to možno klišé, ale z tej životnej, aj športovej stránky sú to moji rodičia. Možno som im to do tváre síce nepovedal, ale je to pravda. Nechcem hovoriť, že sú starí, aj keď si z nich furt za to robím srandu ale stále športujú a hýbu sa. Tatko hrá futbal, mamka chodí cvičiť a behávať. Majú disciplínu a v tom mám pred nimi rešpekt. Dávnejšie som mal vzory ako Muhammad Ali, Canelo a ďalšie veľké mená. Teoreticky ešte stále nimi sú. Hlavne teraz musím povedať, že veľkým vzorom je pre mňa môj tréner Kristián Nguyen-profesionálny bojovník. Je to výborný športovec: postojár, boxer, kickboxer, MMA zápasník, ale aj človek. Klobúk dole pred ním.

 Ako vnímaš svojho trénera? Pre mňa, je to niekto, na koho názoroch mi veľmi záleží. Športovci majú veľmi silné vzťahy s ktorými prichádza aj strach, keď prehrajú alebo sa im niečo nepodarí tak sklamú nie len seba ale zároveň aj trénera alebo celý tím. Akú rolu v tvojom živote hrá?

Mám sním super vzťah, mám ho veľmi rád. Je to skôr kamarát-tréner. Je to ten zdravý balans. Nemáme problém sa porozprávať o živote a veciach, ktoré nie sú spojené so športom. Ale hlavne mi dáva rady ohľadne fighterských vecí. Pomohol mi s jedálničkom keď som chudol na zápas alebo zosilnieť a s technikou. Na začiatku bol o dosť prísnejší, chápem prečo. Je to môj tréner, chce pre mňa to najlepšie. Ak sa mu napríklad nepáčilo, že nejdem dostatočne silno alebo som sa mohol viac hecnúť, ale neurobil som to, dostával som za to biedu. Niekedy som si ani neuvedomil, že môžem ísť silnejšie, čo je zlá vec. Som s ním brutálne spokojný. Mám pred ním veľký rešpekt. Súťaží ale popri tom má rodinu a snaží sa čo najlepšie a najviac nás toho naučiť. Dáva do toho všetko. Keď trénujem a vidím, že ma sleduje, tak sa fakt snažím. Samozrejme stále, nie len vtedy. Usilujem sa získať jeho rešpekt a súhlas. Už iba kvôli nemu chcem byť lepší fighterom. Mám veľké šťastie, že je mojim trénerom. Minule som mal zápas v Bratislave na Warzone v K-1. Síce som ho prehral, chalan, proti ktorému som bojoval mi dal dosť zabrať. Bol nižší ale väčší a nabúchaný. Necúvol som a išiel som sa pobiť. Vtedy som od trénera dostal úplný rešpekt, ktorý pre mňa veľa znamená. Povedal, že by ma mohol dať aj proti gladiátorovi a aj tak by som do toho zápasu nastúpil.

Rozmýšľal si niekedy, že skončíš? Ktorá časť je náročnejšia: Psychická alebo fyzická?

Jasné, že rozmýšľal, väčšinou po ťažkých tréningoch. Nič ti nejde ty kokos, tréner ti vynadá alebo niekedy dostaneš bitku. Mal som aj obdobie, kedy som išiel z gymu do auta a normálne sa rozplakal. Toto som nikomu nepovedal, je to prvý krát a možno aj posledný haha. Niekedy boli cesty domov také, že som šoféroval, zapol som si smutnú hudbičku a celý čas popri tom plakal. Niekedy som sa cítil, ako sklamanie jednoducho. Hovoril som si, či mi je toto potrebné, chce sa mi to? Ale stále chodím na tréningy, na čo som hrdý. Boli aj problémy, že som prišiel, ako boxer, ktorý nevedel poriadne boxovať. Prerábali sme všetko, hlavne tie kopy. Bol som ako úplný začiatočník. Toto obdobie bolo hrozné, z tréningov som chodil smutný. Tá práca a drina sa oplatia. Možno teraz je zle ale keď budeš konzistentný a stále makať, bude dobre. Tak je to vo všetkom. Keď ťa dobijú ako takú dogu tak máš z toho proste nervy. Rozmýšľaš: ,,Idem, nejdem na tréning? Vyserem sa na to, nevyserem sa na to?" Ide to ruka v ruke. Ale tá psychická časť je najviac dôležitá. Minule som išiel na tréning hneď po vyučovaní. Ani minútu som nespal, max v škole na dvoch hodinách. Bolelo ma brucho a chcel som ísť domov. Potom som si ale povedal, že kašlem na to, hecnem sa a pôjdem. Tréning bol super a oveľa lepšie som sa po ňom cítil. Môžeš byť hocijak silný ale keď nemáš poriadnu psychiku tak si skončil.

Kedy si si uvedomil, že sa tomu chceš venovať súťažne? Máš nejaký cieľ do budúcnosti?

Prišlo to tak naturálne. Hneď zo začiatku som chcel mať zápasy, ale netlačil som. Keď už robím ten šport, tak ho robím poriadne aj so zápasením. Keďže sa mi páčil Oktagon, chcel som to zažiť aj ja. Mám cieľ a to je byť najlepším, akým viem byť. Toto by som fakt chcel. Samozrejme by bolo pekné, ak by som bol majster Slovenska alebo získal tituly. Bolo by super chodiť hore-dole do zahraničia, byť majstrom Európy a povyhrávať opasky. Keď som začínal, mojim cieľom bolo získať dvojitý UFC boxerský opasok, ten sa mi páči. Alebo získať opasok v Glory( najväčšia kickboxerská organizácia). Všeobecný cieľ je byť profi a dostávať za to peniažky. Keďže som ešte úplne na začiatku mám od toho ďaleko.

Čo je na zápase alebo príprave naň najťažšie?

Je tam viacero vecí ale najťažšia je psychika. Si sústredený na zápas, tvrdo trénuješ. Posledný týždeň by si ani tie tréningy nedával, chcel by si ísť ľahšie alebo viac oddychovať. Cítiš sa zničený. Keď vidíš súpera na fotkách, kde vyzerá byť silnejší a väčší, na videu ide brutálne na lapách, dostane sa ti to do hlavy. Samozrejme to neznamená, že je to pravda a je dobrý zápasník. Idú ti rôzne scenáre v hlave. Aj váha môže byť pre niektorých celkom náročná. Raz som potreboval schudnúť pár kilo. Jeden deň som mal raňajky, trošku pil a išiel na tréning. Ďalší deň som nič nejedol ani nepil. Bol som na praxi v RTVS a tam sme sa rozprávali o jedle, klobásach a ja som nemohol jesť! Poobede som mal o tretej verejné váženie, ktoré bolo úspešné.

Ako vnímaš rany z tréningov alebo zápasov? Veľa ľudí ich doslova má rado. Chvália sa nimi, sú istým symbolom, že niečo robia alebo dokázali. Čím sú pre teba Kristof?

Keď spáruješ s človekom, s ktorým si na rovnakej úrovni tak je to sranda. On ti dá, ty mu dáš. Idete do seba, máte rovnaký level a skúsenosti. Na druhej strane ak máš niekoho skúsenejšieho alebo silnejšieho tak to môže byť dosť drsné. Minule som napríklad spároval s Kamilom Cibinským. Tie rany mi ale fakt vôbec nechutili. On má takú štípavú silu. Po sparingu bol môj ksicht celý červený a cítil som sa, ako po zápase. Ešte mi trošku krvácalo z nosa. S modrinami sa aj niekedy chválim, znamenajú že si bojoval. Väčšinou mám však max modré pod okom. Niekedy je to škoda, lebo by som vyzeral jak ozajstný bitkár(smiech). Moja mama zas stresuje, keď mám modrinu, tak mi vynadá. Nie je nadšená ale tatko si z toho robí srandu, že ma konečne zbili.

Nebojíš sa, že prídeš pri sparingoch či zápase na nejaký úraz, ktorý môže byť fatálny? Predsa, bojové športy sú tvrdé a často nastanú situácie aj na tréningu keď sa niekto zraní.

Nerozmýšľam nad tým. Vie to byť brutálny šport, ale väčšie zranenia som mal pri futbale. Vôbec sa nebojím. Na tréningu ideme do seba silno ale nie sa tam pozabíjať. Keď už niekto nevládze, nemáš ten úmysel ho zraniť. Mne sa celkovo nič extrémne nestalo. Najhoršie čo som mal bolo, keď som chodil čisto na box. Dostal som úder do tela. Strašne to bolelo, vtedy som si nevedel týždeň poriadne sadnúť. Keď som začínal s K-1, tak mi na sparingoch rozkopali nohu. Ale to je tak, že ti ju to zosilní. Budeš viac odolný. Ak máš taký štýl, že celý život bušíš do hlavy, tak samozrejme je možné, že budeš mať mozgové problémy. Napríklad Muhammad Ali, chudák, ako dopadol. Pri normálnom bicyklovaní som sa zranil viac, ako pri bojových športoch. Zlomil som si ruku či mal krvavú hlavu. Väčšinu úrazov som mal pred domom, ako dieťa.

Myslím si, že ľudia, ktorí robia šport vnímajú zranenia (chorobu, obmedzenia) inak. Každý sa cíti zle ale športovci sú priamo nahnevaní. Ovplyvňuje to ich psychiku, sú vytrhnutí z cyklu a to pravidelného trénovanie a cvičenia. Ako reaguješ keď zistíš, že si chorý alebo ťa niečo brzdí pred trénovaním?

No určite. Keď sa cítim chorý tak som smutný, že aspoň týždeň nemôžem ísť na tréningy. Nechceš aby sa to stalo. Normálnemu človeku môže byť viac menej jedno, že teraz bude doma a nepôjde max do školy či práce. Aspoň má voľno a oddychuje. Ale keď máš niečo čo ťa napĺňa a nemôžeš to robiť, je to veľká škoda. Keď som chorý, tak to nesilím aj keby som veľmi rád. Nechodím na tréningy lebo by to bolo kontraproduktívne a mojim najväčším problémom je, že ostatní by mohli ochorieť a to nechcem. Radšej vynechám pár tréningov, ako keby som mal byť na mieste na ktorom som začal. Pred zápasom v Šamoríne som sa začal cítiť tak polovične choro. Nikomu som to nepovedal ale nevedel som čo mám robiť. Bral som Paralen. Deň pred zápasom som si ho ešte dal, ale v deň jeho konania som sa už cítil dobre. Chvalabohu ten zápas bol večer. Celý deň som bol v posteli, spal a oddychoval. Nakoniec som vyhral a potom som chorobu ani necítil.

 Ako reaguješ na názory ľudí, ktorí vnímajú box ako "bitkársky" a tvrdia, že by mal byť zakázaný a nepatrí medzi športy?

Stretol som sa jedine s tým, že sa im to nepáči. Úplne tomu rozumiem, 100 ľudí 100 chutí. Je tu krv aj násilie a všetkým sa to nepáči. Nie každý vidí v bojových športoch tú krásu a čo všetko do nich ide. Áno, niekedy je to bezhlavá bitka, čo mne sa páči ale veľa krát za tým je toho viac. Práca a drina. Je to úplne iné ako street fight. Máš tu pravidlá a rozhodcu, ak je niečo zle, tak to zastavý alebo ti tréner hodí uterák. Nemali by to zakázať, je to spravené tak, aby sa nikto úplne nezranil. Je to menej nebezpečný šport ako formula 1 alebo motošporty. Tam môžeš aj naozaj zomrieť. Šport to určite je, lebo ľudia na to špecificky trénujú a je za tým veda. Každý má vlastný názor, nebudem ho nikomu brať ale zakázať ho je hlúposť. Takých ľudí by skôr trebalo poučiť o tomto športe.

 Čo by si povedal ľuďom, ktorí by chceli začať s bojovým umením?

Odkázal by som im, nech nikdy nečakajú na ten správny moment lebo ten tam nikdy nie je. Začni dnes, prečo by si mal začať nabudúce? Aj keď budeš trénovať, tak problémy tu budú. Či v práci, škole alebo súkromnom živote. Nie je tam perfektná chvíľa začať. Choď za tým a ničoho sa neboj. Ak si vyberieš správneho trénera, tak si vyhral. Keď mu povieš, že sa tomu chceš venovať kondične alebo kvôli forme a nechceš sparingy či zápasy tak nemusíš. Je to úplne v pohode. Kontakt tam bude ale minimálny aspoň pri driloch.

 Chodíš na strednú školu, brigáduješ, robíš kontent, trénuješ a za chvíľu maturuješ. Ako to všetko zvládaš?

Tomu kontentu sa už veľmi nevenujem ale robil som ho napr. Pre Mammal či Titan Fight Night, 1x pre Netky.sk. Videá som strihal pri cestovaní busom či vlakom a v škole počas prestávok alebo cez voľné hodiny. Zabralo to veľa času. Keď ráno alebo poobede cestujem tak si veľmi rád pospím. Veľa krát som cítil, že mi ten spánok chýbal. Aj tak ho mám málo, väčšinou pod 6 hodín a vtedy som ho mal ešte menej. Bolo toho viac, tak som s tým prestal ale teraz manažujem stránku, na ktorej spravujem kamarátov futbalový tím(@tejfalu.legends). Natočím videá, je to skôr pre zábavu. Keď na to nemám čas tak to nerobím. Brigádu mám tri krát do týždňa, hodinu denne kde robím trénera malým deťom. Štvrtok je pre mňa najdlhším dňom. Mám telesnú, po škole idem hneď na brigádu, z nej rýchlo na mhd a nasleduje tréning. Stíham všetko, len tomu učeniu dávam minimum času. Na veľa vecí som sa sústredil len nie na školu, ktorá ma vôbec nebaví. Z jednej strany je to pochopiteľné, stíham robiť tie veci, ktoré mám rád. Keďže teraz ide tá maturita, zápasy nebudú minimálne do júna.

 Tvoríš obsah na sociálnych sieťach, ako redaktor, chodíš na rôzne fight akcie. Chceš sa tomu venovať aj v budúcnosti? Čo by si chcel po strednej škole robiť?

Redaktorom sa mi páči byť, ale keď stojím pred kamerou som vo väčšom strese. Hlavne si nepripravím otázky vopred a idem freestyle. Chcel by som ísť na vysokú školu študovať fyzeoterapiu. Momentálne chodím na elektrotechniku, čo s tým nemá nič spoločné, je to úplne iný odbor. Páči sa mi predstava byť trénerom, masérom a možno trochu aj doktorom. Mohol by som pomôcť sebe aj veľa športovcom. Ak by to nevyšlo, tak mám ďalšiu možnosť. Každý piatok chodím na prax do rádia RTVS. Je tam maďarské rádio Patria. Som Maďar, je mi to blízko k srdcu a rád by som tam pracoval. Povedali mi, že keď budem chcieť tak by ma ešte lepšie zaškolili a zamestnali. Aj časovo mi to vyhovovuje lebo zvukári sa menia, sú tam väčšinou len pol dňa. Mám na mysli ešte jednu a to najťažšiu vec. Bolo by super ak by som vedel vyžiť z toho, že som profesionálny zápasník. Mal by som sponzorov a venoval by som sa iba tomu športu. Našťastie mám viacero možností. 

Instagram: @kristofsz146

                                                                                                                                                        Kara Noshi